Nemo plus iuris

Nemo plus iuris je zaužívané označenie právneho princípu, respektíve zásady^{[p 1]}, pochádzajúcej z rímskeho práva^[1], v zmysle ktorej právny subjekt nemôže na druhý subjekt previesť viac práv, než má sám k dispozícii – teda než má vo svojom majetku. Princíp sa viaže k derivatívnemu (odvodenému) nadobudnutiu scudziteľných majetkových práv (prevod pohľadávky, prevod vlastníctva, zriadenie záložného práva a pod.). Od týchto prípadov je potrebné odlíšiť prípady nadobudnutia práva vydržaním, ktoré nepredstavuje derivatívny spôsob nadobudnutia práva.^[2]

V zmysle princípu nemo plus iuris sa tak osoba môže napríklad zaviazať k prevodu vlastníckeho práva (napríklad predať vec v rámci kúpnej zmluvy), no dokým sama nenadobudne k veci vlastnícke právo, nemôže osobe, ktorej sa k prevodu zaviazala (teda ktorej vec predala) toto vlastnícke právo právo previesť. Zásada sa tak nedotýka platnosti zaväzovacej (kúpnej) zmluvy, na základe ktorej sa veriteľ môže domáhať splnenia záväzku previesť právo.^{[p 2]}

Špecifické sú prípady, ak scudziteľ síce nemá majetkové právo, no má oprávnenie majetok scudziť, teda je oprávneným scudziteľom. Takýmto prípadom je napríklad výkon záložného práva či prevod veci osobou splnomocnenou na základe zmluvného zastúpenia. Aj v týchto prípadoch však nemožno previesť viac práv, než má osoba, ktorej právo je prevádzané (napríklad záložca).

V platných právnych poriadkoch existuje však aj viacero „prelamujúcich“ výnimiek z princípu nemo plus iuris, ktorých účelom je prevažne ochrana dobromyseľnej tretej strany v právom predpokladaných situáciách.^[3]

Osobitne v anglo-americkom právnom prostredí sa možno stretnúť aj s podobnými (nerímskymi) latinskými variantmi právnej regule, ako napríklad „Nemo dat quod non habet.“ alebo „Nemo dare potest quod non habet“.^[4] Obe možno preložiť v zmysle: „Nikto nemôže dať, čo nemá“.

Chyba citácie Značky <ref> pre skupinu „p“ sú prítomné, ale nebola nájdená zodpovedajúca značka <references group="p"/>

1. ↑ BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo MANZ, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5. S. 190.
2. ↑ K tomu 1VObdo/2/2020.
3. ↑ FEČÍK, Marián. § 132 [Spôsoby nadobúdania vlastníctva]. In: ŠTEVČEK, Marek, a kol Občiansky zákonník. 2. vyd. Zv. 1. Praha : C. H. Beck, 2019. ISBN 978-80-7400-770-5. S. 959an.
4. ↑ BALLENTINE, James Arthur. A Law Dictionary of Words, Terms, Abbreviations, and Phrases which are Peculiar to the Law and of Those which Have a Peculiar Meaning in the Law, Containing Latin Phrases and Maxims, with Their Translations and a Table of the Names of the Reports and Their Abbreviations. Clark : The Lawbook Exchange, 2005. ISBN 978-1-58477-490-7. S. 325.